Všetci dobre poznáte to staré známe "Náš zákazník, náš pán". Ale vedeli ste, že v poslednej dobe sa do popredia dostáva
myšlienka partnerstva? Predávajúci a kupujúci sú teraz jednoznačne partnermi a mali by si to uvedomovať a dodržiavať. Žiadna nadradenosť alebo podradenosť sa dnes už nenosí. Evolúcia je tu stále a platí to predsa aj v obchodnom zmýšľaní. Čo sa tým vlastne myslí? Nebyť predávajúceho, nemajú si ľudia čo kúpiť a nebyť kupujúceho, predávajúci "neprežije", resp. "nemá si za čo platiť účty" a zároveň nezarobí so ziskom.
Dobre viete, že v súčasnosti stretnete aj takých ľudí, ktorí si vymyslia hocičo, len aby vám znepríjemnili predaj (asi sú frustrovaní z tejto doby). Takýto zákazník je asi nevyrovnaný človek, ktorý v danom momente potrebuje cítiť dôležitosť. Pomaly bezdôvodne nakričí na predávajúceho a dožaduje sa aj nemožného. A preto sa pýtam, môže sa predávajúci ďalej riadiť tým spravodlivým krédom "Náš zákazník, náš pán"? Určite by ho mal mať na vedomí a stále si svojho zákazníka vážiť a snažiť sa s ním porozprávať, prejaviť svoju silnú asertívnu stránku osobnosti, ale samozrejme všetko s mierou. Taktiež by mal byť aj samotný zákazník k predávajúcemu úctivý a nemal by sa správať nepríjemne. A prečo som nastolila túto tému? Pretože si často všímam správanie predávajúceho, či správanie sa kupujúceho. V prípade predávajúceho som si neraz všimla, že ak niečo kupujete, je k vám veľmi milý, ale ak už niečo nebodaj idete reklamovať, môže sa jeho správanie výrazne zmeniť! Neviem, či je to tým, že má za sebou pár nepríjemných zákazníkov alebo jednoducho si svojho zákazníka neváži, ale stáva sa to. Najviac ma naštve, ak si myslí, že mu jeho predajňu navštívia ďalší zákazníci a nakúpia, a teda on nie je na vás odkázaný. Škoda, že zabúda na to, že
zákazníka si získava takmer rok, ale prísť o neho môže behom sekundy.
Pred týždňom som si vytiahla svoje čižmy, aby som ich mohla začať nosiť v tomto jesennom období. Bola som však nemilo prekvapená, keď som zistila, že u jednej sa odlepuje podrážka. Nerobila som si z toho až tak veľkú hlavu, ale bolo mi ľúto, že musím čakať spravidla 30 dní na vybavenie mojej reklamácie. Keď sme potom s priateľom prišli do predajne a uplatnili si reklamáciu, všetko prebiehalo normálne. Až kým môj priateľ na záver nepožiadal predavača, aby dopísal, že obuv je nepoškodená. Topánky boli totiž ako nové, žiadne škrabance a ani iné nedostatky (dobre, tak až na ten reklamovaný nedostatok). No čo prišlo potom, bolo dosť zvláštne...
Zmena nastala vo výraze v tvári predávajúceho o 180 stupňov. Nechápala som ho a pýtala som sa prečo sa tak nahneval? Odpoveď ma zarazila. Povedal nám, že sme prejavili ich značke nedôveru, tým, že tam chceme také niečo dopísať a tak veľmi sme ho tým urazili! Priateľ mu na to slušne zareagoval slovami, že sa hnevať nemá prečo a nech to tam jednoducho napíše. Hovoril mu, že sa predsa ako predávajúci nemôže zaručiť za cudzieho človeka opravujúceho topánku, že neurobí nechtiac nejakú chybu. Pre predávajúceho to bola zjavne aj tak neprijateľná požiadavka. Inak, nikdy predtým sme o nič také a ani podobné nežiadali, ale čižmy naozaj vyzerali ako nové a boli vo výbornom stave. Nám sa v tom momente zdalo úplne prirodzené o niečo také požiadať.
Predávajúci sa stále nemohol spamätať a ja ako človek nekonfliktný som mu s úsmevom na tvári povedala, že nech sa nehnevá a nech je v pohode. Ale on stále neupustil a to i napriek tomu, že som k nemu bola milá! Atmosféra bola stále napätá, on to síce na papier napísal, ale s veľkou nevôľou. Neskôr sme sa rozlúčili a odišli. Ani si neviete predstaviť ako zle som sa v ten deň cítila. Naozaj nemám rada ľudí, ktorým takéto absurdné veci prekážajú a tvária sa, ako keby šlo o život. Pre mňa je to nepochopiteľné. Tak som bola z toho znechutená a priateľ šokovaný, že sme sa ocitli odrazu vo vedľajšej predajni v časti s detskými vecami. Doslova sme blúdili a boli sme úplne vykoľajení. Neskutočné ako nám ten človek dokázal vziať obrovskú dávku energie. Neskôr mi však došlo, že sme
tejto značke práve dôveru prejavili a to už samotnou kúpou, no a ako to dopadlo? Veď moja topánka sa odlepila a ja teraz musím čakať na opravu!
Po hodine v nákupnom centre to priateľovi aj tak nedalo a rozhodol sa, že to pôjde dať na pravú mieru. Chcel, aby sme mali príjemný deň a rovnako aj predávajúci. Šiel i napriek tomu, že som mu hovorila, že ten človek bude mať aj tak svoju pravdu. A odhadla som ho správne. Len, čo vošiel do predajne, predávajúci naňho vychrlil, že či sa prišiel dohádať. Pochopíte takéto neprofesionálne správanie sa? Ja asi nikdy. Priateľ sa stále držal na uzde a keď videl drzosť tohto človeka, tak si dal nakoniec zavolať vedúcu predajne. Škoda, že som tam nebola (fakt nemám žalúdok na nepríjemných ľudí) a možno aj šťastie, lebo po tom, čo mi povedal priateľ ako mu nakoniec ten predávajúci klamal rovno do očí, tak by som sa asi už neovládla a zvýšila hlas. Nakoniec sa vedúca predajne ospravedlnila za nepríjemnosti, ale sám predavač aj tak nie. Neuveriteľné, že to namiesto neho musela urobiť ona, jeho nadriadená. Je to rozprávanie na ešte pár strán, ale v podstate som vám chcela aspoň trošku priblížiť neštandardnú situáciu, s ktorou sa dá stretnúť. Budem rada za vaše postrehy, príbehy, či iné skúsenosti. :-)
A tento článok dnes ukončím (konečne) svojím outfitom, kde opäť zakotvili farbičky (horčicová a fialová) odeté do sivého kabátu so zvieracím motívom. Po náročnom čítaní si konečne môžete oddýchnuť prezeraním obrázkov.
Vaša Katharine
Pulóver a sukňa: More & More, Fashion Outlet Parndorf
